Úsvit / Súmrak ( Down / Dusk ) – Mína Art Space

Úsvit | Súmrak

Tomáš Gabdzil Libertíny | Boris Vaitovič

Jedným z najlepších receptov ako niečo napísať, je mať čo povedať. Tento z najlepších receptov však určite nie je najľahší. Každého, kto sa rozhodne podľa neho „variť“, a nech je to čokoľvek, čaká celé spektrum problémov. Jeden z nich je aj ten, že kriticky mysliaci autor musí zvážiť, kedy jeho osobná, a v zásade subjektívna neprenosná skúsenosť ostáva iba jeho a kedy má potenciál byť aj intersubjektívnou, t. j. takou, ktorá sa svojou univerzálnosťou predsa len dokáže priblížiť a dotknúť druhého. Lenže nájdenie takéhoto obsahu nie je jednoduchou vecou, ako o tom svedčí nepreberné množstvo síce osobných skúseností, ktoré sú však nezriedka banálne. V tom spočíva krutosť prekliatia originality nášho vnímania. Všetci vnímame a prežívame svet natoľko jedinečne, že je ťažké klásť jednu skúsenosť nad druhú. A napriek tomu intuitívne tušíme, že zdieľanie niektorých skúseností je univerzálne. Druhým problémom varenia podľa tohto receptu je forma, ktorú získava subjektívna výpoveď. Jej zdieľanie si totiž vyžaduje schopnosť prekročiť vlastný svet smerom k prijímateľovi, a to na úrovni uveriteľnosti.

Predstavujú diela Borisa Vaitoviča (BV) a Tomáša Gabzdila Libertíny (TGL) výsledok tvorby podľa takéhoto receptu? Nazdávam sa, že áno, a tu je pár (zaiste nevyčerpávajúcich) postrehov, o ktoré opieram svoje tvrdenie.

Pri štandardnom používaní kľúčových slov, s ktorými sa stretávame pri odborných článkoch, by sme mohli spoločnú výstavu Úsvit | Súmrak rámcovať nasledovne: opakovanie, disciplína, efemérnosť, meditatívnosť, melancholickosť, monochromatickosť a i. V čom sa výber týchto slov zakladá? BV a TGL sú výtvarníci, ktorých diela nevznikajú ako výsledok náhodného a náhleho výronu kreativity. A to napriek tomu, že v ich diele nechýba spontaneita, hravosť a pod. To, čím sú charakteristické, je niečo iné. Grafiky, maľby či objekty oboch autorov vykazujú až alchymistický prístup k tvorbe. Tvorba je niečo, čo iniciuje, čo vťahuje do sfér, ktoré sú vzdialené každodennosti. A ako každá alchýmia, aj výtvarný proces oddeľuje, čistí a spája. Výsledné diela sú takpovediac procesuálnymi, a teda nie konečnými záznamami osobnej skúsenosti tvorcu; záznamami toku skúseností so situáciami, ktoré Karl Jaspers nazýva existenciálne – hraničné a ktoré sú svojou povahou všeobecné. Ich prežívanie je síce u každého rôzne, ale postretnú každého z nás a nik sa nemôže vyhnúť. BV a TGL hľadajú priliehavé formálne vyjadrenie ich osobného prežívania týchto univerzálnych medzných situácií.

Melancholickosť, smútok, monochromatickosť či dojímavá hravosť, príťažlivosť prírodných foriem a materiálov však nie sú v kontraste! BV tu nestojí ako protiváha TGL, ale navzájom sa obe formy vyjadrenia medzných skúseností autorov dopĺňajú. Grafické zrkadlenie mihotania sviečky a efemérnosti plameňa, ktoré zaznamenáva TGL, vrstvenie zvarov, z ktorých nakoniec vyrastie plastika, vrstvenie vosku na maľbu, odoberanie zrniečok polystyrénovej gule a obnažovanie vnútra, to všetko sú procesy, ktoré majú rovnako repetitívny a meditatívny ráz ako náročný technologický proces monotypov či práca s príťažlivosťou kovových pilín a magnetu. Tieto kvázi mandaly (kde obraz vzniká raz pridávaním a inokedy odoberaním) sú výsledkom sústredenia, onoho fenoménu flow, počas ktorého je jedinec vytrhnutý z každodennosti a má šancu zakúsiť seba samého. Skúsenosť zvnútornenia, sústredenosti, vytrhnutia z každodennosti je pre oboch rovnako typická. Práve táto prítomnosť autora v diele (a diela v autorovi a divákovi), zanechanie stopy vlastného ja v grafike, maľbe či plastike, je niečo, čo je kandidátom na tú zdieľanú skúsenosť, ktorá presahuje samotného autora a je pozvaním k meditácii a hľadaním odpovede na otázky, kto som, kto sme. Avšak výtvarné diela nie sú mandaly. Nekončia v zabudnutí ako spomienka, ale sú zdieľanými záznamami. Sú výpoveďou tvorcov, ale zároveň ožívajú v percepcii diváka. Monotypy BV sú ako za súmraku ponárané do abstraktného monochromatického prítmia, v ktorom sa síce kde-tu mihne náznak konkrétnosti, ale pomaly sa vytráca akákoľvek konkrétnosť. TGL a jeho maľby voskom naopak prirodzene evokujú úsvit, lenže bohatosť práce s tak symbolickým médiom ako včelí vosk alebo včely vo všeobecnosti, priam volá k prekročeniu banálnych asociácií. Divák má možnosť vidieť dve odlišné podoby práce s opakovaním, s poľovaním na okamih úsvitu či súmraku – kedy už áno, ale ešte nie …

Pre niekoho by mohol triviálne znejúci názov výstavy evokovať prvoplánovú rozdielnosť, hodnotovú diferenciu pozitívnosti svetla a negatívnosti tmy. Skutočne len prvoplánovú! Ako už bolo naznačené, koncept výstavy nesleduje dualistické, binárne členenie. V dielach oboch autorov ide o to isté.

Vždy ide o záznam prísne individuálnych skúseností, ktoré však majú potenciál byť intersubjektívnymi. Symbolické záznamy plameňa sviečky, ktorý je vždy ten istý, ale nikdy sa neopakuje, mihotanie siločiar a fraktálovo pôsobiaca geometria, pohrávanie sa s formátom portrétu geometrických objektov a i., sú zrkadlením prístupu autorov ako pozorovateľov. Výtvarným zásahom do týchto „observačných protokolov“ je kde-tu náznak figúry, tu zas realistické zátišie s melancholickými motívmi, nôž na medové plásty a rastlina, priznaný motív zemegule ako niečo, čo vedome narúša riziko konceptuálnej stratenosti. Nie sme na výstave preintelektualizovaných konceptov. Naopak, zámer s ktorým sa obaja autori obracajú na diváka, je potenciálny prenos ich skúseností divákovi. Preto sú vyslovené oslovujúcim jazykom, ktorý je divák aj schopný dekódovať. Práca s textom, so zrozumiteľným slovom LOVE, s priznaným vytrhnutím z papiera … nech to znie ako akékoľvek klišé, ale nie sú práve toto tie skúsenosti, ktoré sa nás dotýkajú všetkých?  Ťažoba bytia, pocit opustenosti, radosť intimity, úzkosť z konca, šok z prerodu … ? Divák sa tu neutopí v konceptuálnych hĺbkach, ktoré musí dešifrovať, interpretovať, aby si nakoniec v duchu priznal, že ide o banálnosť. BV a TGL neoslovujú diváka nasilu, nekričia naň. Na to tu je sama prehovárajúca skúsenosť. Neutopia ho v bezúčelnej repetícii, ale ani v abstraktnej maľbe. Naopak, symboly a aj priznané motívy sú záchranným kolesom pozornosti. Obom autorom sa darí udržať pozornosť a balans medzi rizikom nudy, intelektuálnym snobstvom a banálnosťou subjektívneho.

Príbehy, ktoré zaznamenávajú, majú svoju formu, ktorú hrajú „postavy“: matéria, technologická a technická precíznosť. Medium is (still and forever) message (and massage)! Tieto postavy hrajú drámu intersubjektívnych skúseností. Pre oboch je dlhodobo typické, že na vyjadrenie svojich skúseností volia nenáhodne zvolené médium a využívajú svojbytný výtvarný jazyk a rukopis. Formálnu a obsahovú stránku tak nemožno oddeliť; nemožno o skúsenosti súmraku či úsvitu našich existencií hovoriť inak, ako v zázname, v jazyku gnostikov či alchýmie. Ako píše Hermann Hesse v Rosshalde, sústredené umelecké dielo odráža snahu o zachytenie jedinečnosti, „ktorá vytrháva každé hlboko videné zobrazenie z mimoreálneho sveta vzťahov a diváka napĺňa zhrozeným úžasom nad osudovou nevyhnutnosťou každého javu. Tak pozerajú na nás z obrazov starých majstrov cudzie ľudské postavy, o ktorých menách nič nevieme a ani netúžime vedieť, pretrvávajúce, záhadné ako symboly všetkého bytia.“

Symboly všetkého bytia. Symboly vyjadrené formou a v priznaných, ale tiež skrytých motívoch. Symboly odrážajúce skúsenosť. Symboly ako médium medzi skúsenosťou tvorcu a divákom, ktorý chce pochopiť cudziu i svoju skúsenosť. Symboly skúseností so situáciami, ktorým sa nevyhneme. Úsvit | Súmrak, Tomáš Gabdzil Libertíny | Boris Vaitovič.

doc.Mgr.Lukáš Jenik, PhD.
kurátor výstavy

________________________________________________________________

Pozývame Vás na vernisáž, z ktorej máme obrovskú radosť. Ďakujeme umelcom, že môžeme byť súčasťou ich spoločnej výstavy – po prvýkrát –
v Košiciach. ?
Pri štandardnom používaní kľúčových slov, s ktorými sa stretávame pri odborných článkoch, by sme mohli spoločnú výstavu Úsvit | Súmrak rámcovať nasledovne: opakovanie, disciplína, efemérnosť, meditatívnosť, melancholickosť, monochromatickosť a i. V čom sa výber týchto slov zakladá? BV a TGL sú výtvarníci, ktorých diela nevznikajú ako výsledok náhodného a náhleho výronu kreativity. A to napriek tomu, že v ich diele nechýba spontaneita, hravosť a pod. To, čím sú charakteristické, je niečo iné. Grafiky, maľby či objekty oboch autorov vykazujú až alchymistický prístup k tvorbe. Tvorba je niečo, čo iniciuje, čo vťahuje do sfér, ktoré sú vzdialené každodennosti. A ako každá alchýmia, aj výtvarný proces oddeľuje, čistí a spája. Výsledné diela sú takpovediac procesuálnymi, a teda nie konečnými záznamami osobnej skúsenosti tvorcu; záznamami toku skúseností so situáciami, ktoré Karl Jaspers nazýva existenciálne – hraničné a ktoré sú svojou povahou všeobecné. Ich prežívanie je síce u každého rôzne, ale postretnú každého z nás a nik sa nemôže vyhnúť. BV a TGL hľadajú priliehavé formálne vyjadrenie ich osobného prežívania týchto univerzálnych medzných situácií.
Melancholickosť, smútok, monochromatickosť či dojímavá hravosť, príťažlivosť prírodných foriem a materiálov však nie sú v kontraste! BV tu nestojí ako protiváha TGL, ale navzájom sa obe formy vyjadrenia medzných skúseností autorov dopĺňajú.
Lukáš Jeník – kurátor
Tomáš Libertíny, ktorý momentálne žije a pracuje v Rotterdame, prostredníctvom svojho umenia neustále skúma krásu a inteligenciu prírody, ako aj existenciálne otázky ľudskej mysle.
Narodil sa na Slovensku, študoval na Technickej univerzite v Košiciach so zameraním na inžinierstvo a dizajn. Získal štipendium George Soros’s Open Society Institute na Washingtonskej univerzite v Seattli, kde sa zameral na maľbu a sochárstvo. V štúdiu pokračoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave v odbore maľba a konceptuálny dizajn. Po získaní prestížneho Huygensovho štipendia sa zapísal do magisterského programu na Design Academy Eindhoven, kde v roku 2006 získal titul MFA.
Libertinyho fascinácia krásou a inteligenciou prírody poháňa jeho prácu nadčasovými, no zároveň príbuznými emóciami. Vzťah medzi človekom a prírodou, psychologický aj fyzický, slúži ako stály zdroj inšpirácie.
Jeho umelecké diela sú súčasťou zbierok – významných galérií a inštitúcií ako:
• MoMA, New York, USA
• Museum Boijmans Van Beuningen, NL
• The Israel Museum, Jerusalem, IL
• Cincinnati Art Museum, USA
• MAD / Palais de Louvre, Paris, FR
• MUDAC, Lausanne, SUI
• Museum de Domijnen, NL
• Henraux Foundation, IT
• Berengo Foundation, IT
• Corning Museum of Glass, USA
• Royal Borough of Kensington and Chelsea, UK
• Lakeside Collection, NL
• Dacra Art Collection, USA
Boris Vaitovič sa vo svojej výtvarnej práci venuje relativizácii zaužívaných schém myslenia a ich vizuálnym reprezentáciám. V teoretickom výskume sa venuje štúdiám o historickom prepojení vedy a umenia a presahmi týchto tendencií do prítomnosti. Svoje práce realizuje v médiu maľby, grafiky, fotografii, umením nových médií a audiovizuálnych interaktívnych inštaláciách predovšetkým segmentu “Art & Science”. V posledných rokoch pracuje prevažne na ekologicky orientovaných projektoch s využívaním reziduálnych energií a autorských hardvérových riešení. Je autorom niekoľkých rozhlasových pásiem, rehabilitačnej stanice pre UNLP v Košiciach. Dlhodobo prezentuje svoje práce v galériách a na mediálnych festivaloch doma ja v zahraničí.
Neprofesionálne sa venuje artificiálnej hudbe kde prepája hru a responzívne vizuálne projekcie. Je dlhoročným členom telesa „Žena s blchou“ a „Urban Hudák“ (basová gitara, theremin, elektronické kódy). S ansámblom (Juraj Vajó, Atila Tverďák) sa prezentovali na festivaloch ako BHS, Nová slovenská hudba, Melos Ethos, Postmut art, Akcenty rezonancie, Sólo duo trio a pod.
Aktuálne vedúci Katedry výtvarných umení a intermédií, FU, Technická Univerzita v Košiciach.