Zsolt Lukács / MET-AI-MORPHOSIS

Curatorial reflection on the Zsolt Lukács exhibition / Boris Vaitovič 2023

“In the beginning was the Word,…” this is how this story of instructions and commands begins, which in turn visualize almost anything the mind can desire. Without paint, without a brush, with mathematical precision, artificial intelligence showers us with images that are sometimes difficult to distinguish from reality. However, artificial messages leave us with real emotions.

For the first time in human history, we are beginning to confront texts, images or even film scripts and compositions that are not the autonomous work of man. We do not have the means to decrypt and reveal the origin of new content. On the contrary, artificial intelligence has at its disposal a lot of material that we have successfully uploaded, recorded and shared for the general benefit of the last 20 years or so.

In addition to the topic of authorship, or the demise of the author, which Roland Barthes already opened in 1967, we are facing a change in the cultural-historical epoch. The situation is all too reminiscent of the scene from the action movie “Terminator” from 1984, when the location of the launch of the artificial intelligence “SKYNET” is being searched for in time. In 1980, William Gibson publishes the groundbreaking novel “Neuromancer” about the creation of the first autonomous artificial intelligence. Approaching SCIFI and CyberPunk visions is strongly reminiscent of the situation of realized fantasies of Jules Verne (Travel to the Moon, 20,000 miles under the sea and others), which probably became real much earlier than the author expected. Visions become reality, words become images. The current status of AI development in terms of the ability to visualize brings paradoxically a language that is linked to image schemes from the past. He chooses the best of the best and, in a silent attempt to comply with the order, interprets a new pictorial reality. It is paradoxical that despite the euphoria of the authors who rightly reach for this tool, the results of the algorithms are similar in many ways. Artificial imagination creates surreal, but also surrealistic visuals from the mixed elements of reality.

On the other hand, aside from the apocalyptic visions, we have before us the real author. A person, the originator of a “word”, or in the language of the IT world, a “prompt”, who started the generation of these visions. The relationship between text and image is subjected to a critical confrontation by the author, generating a new “prompt”, creating a new image. The whole process begins to resemble the work of a graphic artist, when a new control print is created, the matrix of which is improved, etched or cut. Although this artisanal level of craftsmanship does not exist in the case of artificial intelligence, and craftsmanship is exchanged for the ability to formulate commands, at the end of the process a work is created. A visual clue about our most current presence. In the ability to respond to current events, to culturally preserve the state of our presence, there is a hidden key to references that directly relate to the foundations and meaning of human culture. We have an obligation to be contemporary and in the field of culture we have the opportunity to be free. The presented exhibition is carried precisely in these dimensions.

Illustration, illustrativeness, sometimes missing, other times overestimated, comprehensible and at the same time shrouded in mystery. In the context of Zsolt Lukács’ previous works, illustration is a very natural means of communication. Zsolt Lukács is the author of many magazine covers with often humorous and political subtext. In the case of the presented cycle, we find in the prompts for image generation fragments from the works of Allen Ginsberg, Edgar Alan Poe and Franz Kafka, as well as the author’s concepts, transferred into a visual language using AI. Just as a good landscape painting is not only an image of the landscape, but also a self-portrait of the painter who captured it, so Zsolt’s prompts bring their own poetics to these generative images.

_____________________________

“Na počiatku bolo slovo,….” takto sa začína aj tento príbeh inštrukcií a príkazov, ktoré obratom vizualizujú takmer čokoľvek, čo si myseľ dokáže priať. Bez farby, bez štetca, s matematickou presnosťou na nás umelá inteligencia sype obrazy, ktoré občas len ťažko rozoznáme od skutočnosti. Artificiálne posolstvá v nás však zanechávajú skutočné emócie.

Prvýkrát v histórii človeka, sa začíname konfrontovať s textami, obrazmi či dokonca scenármi filmov a kompozíciami, ktoré nie sú autonómnym dielom človeka. Nemáme prostriedky na dešifrovanie a odhalenie pôvodu nového obsahu. Naopak, umelá inteligencia má k dispozícii množstvo materiálu, ktorý sme úspešne k všeobecnému prospechu posledných približne 20 rokov, uploadovali, nahrávali a zdieľali.

Okrem témy autorstva, respektíve zániku autora, ktorý už v roku 1967 otvoril Roland Barthes, stojíme pred zmenou kultúrnohistorickej epochy. Situácia až príliš pripomína scénu z akčného filmu “Terminátor” z roku 1984, kedy sa v čase hľadá miesto spustenia umelej inteligencie “SKYNET”. V roku 1980 William Gibson publikuje prelomovú novelu “Neuromancer” o vzniku prvej autonómnej umelej inteligencie. Približovanie sa SCIFI a CyberPunkovým víziám silne pripomína situáciu o realizovaných fantáziách Julesa Vernea (Cesta na Mesiac, 20 000 míľ pod morom a iné), ktoré sa stali skutočnými pravdepodobne omnoho skôr, ako autor očakával. Vízie sa stávajú realitou, slovo sa stáva obrazom. Aktuálny status rozvoja AI v otázke schopnosti vizualizovať prináša paradoxne jazyk, ktorý je odkázaný na obrazové schémy z minulosti. Vyberá si to najlepšie z najlepšieho a v nemej snahe vyhovieť príkazu vyskladáva novú obrazovú realitu. Je paradoxné, že napriek eufórii autorov, ktorí oprávnene siahajú po tomto nástroji, výsledky algoritmov sú si v mnohom podobné. Umelá imaginácia si z pomiešaných prvkov reality vytvára surreálne, ale aj surrealisticky pôsobiace vizuály.

Na druhej strane, odhliadnuc od apokalyptických vízií, stojí pred nami skutočný autor. Človek, pôvodca “slova”, či v jazyku IT sveta “promptu”, ktorý naštartoval generovanie týchto vízií. Vzťah textu a obrazu je podrobovaný kritickej konfrontácii autora, generuje nový “prompt”, vzniká nový obraz. Celý proces sa začína podobať práci grafika, kedy vzniká stále nový kontrolný výtlačok, ktorého matrica sa vylepšuje, leptá či prerýva. Aj keď táto rukodielna rovina remesla v prípade umelej inteligencie nejestvuje a remeselná zručnosť je vymenená za schopnosť formulovať príkazy, na konci procesu vzniká dielo. Vizuálna stopa hovoriaca o našej najaktuálnejšej prítomnosti. V schopnosti reagovať na aktuálne dianie, kultúrne zakonzervovať stav našej prítomnosti, je skrytý kľúč odkazov, ktoré sa priamo týkajú základov a zmyslu ľudskej kultúry. Máme povinnosť byť súčasní a v oblasti kultúry máme možnosť byť slobodní. Predstavená výstava sa nesie práve v týchto dimenziách.

Ilustrácia, ilustratívnosť, raz chýbajúca, inokedy preceňovaná, zrozumiteľná a zároveň zahalená v tajomstve. V kontexte predošlých prác Zsolta Lukácsa je ilustrácia veľmi prirodzený prostriedok komunikácie. Zsolt Lukács je autorom mnohých obálok časopisov s často humorným a politickým podtextom. V prípade predstaveného cyklu nachádzame v promptoch pre generovanie obrazov fragmenty z diel Allena Ginsberga, Edgara Alana Poa a Franza Kafku, ako aj autorove koncepcie, prenesené do vizuálneho jazyka pomocou AI. Tak ako dobrá krajinomaľba nie len obrazom krajiny, ale aj autoportrétom maliara, ktorý ju zachytil, tak aj Zsoltove prompty vnášajú do týchto generatívnych obrazov vlastnú poetiku.